Téma týždňa: Noční tvorovia

16. prosince 2012 v 17:22 | zuzu |  Téma týždňa
Vždy som si prečítala o čom je téma týždňa, ale nikdy som o nej nepísala. Dnes ma to dokonale inšpirovalo. Prosím prečítajte si to len tak pre zábavu. Krátky príbeh čo ma napadol za tri sekundy. Mimochodom, dej sa odohráva v stredoveku, neviem prečo ma to tak napadlo, jednoducho mi to tam zapadlo :D


Och musím doniesť ďalšie vedro vody zo studne. Mama nemá čas, varí a otec sa kôli tej zlomenej nohe nemôže pohnúť. Ale hlavne že mi stále vraví: Ale Lia, ty máš sily v nohách aj za mňa a vieš mi tú nohu ošetriť. Ešte že ma babka naučila ošetrovať zranenia než... Nie, nedá sa povedať, že by zomrela, jednoducha sa stratila ba ešte záhadnejšie než žila. Starká ma mnohému priučila a aj keď si to nechcem priznať, myslím že vedela že jej bude koniec a tak ma priučila liečiteľstvu a vydala sa sama na cestu. Možnože som jej aj trochu závidela. Túžila som vidieť svet. Počas môjho krátkeho 16- ročného života som bola najďalej v neďalekom meste. Ja chcem ísť ďalej, napríklad tak ďaleko ako je ľondýn. Áno, Londýn je môj sen. Prišla by som tam a naučila sa tancovať ešte krajšie než viem. Som v tanci dobrá, ale chcem byť najlepšia. No vedro už mám idem naspäť, dám ho mame, otcovi nový obklad a do postele! Wááá ,,Dobrú noc mami!" A ako som zaspávala, mala som čudný sen. Videla som ako starká cestuje a ako sa dostala do londýna, ale tesne pred dverami tanečnej školy spadla na zem a zomrela. Bol oto čudné lebo ona nikdy netancovala. a potom sa obraz začal pretáčať dozadu a zo starkej som sa stala ja a došlo mi to. Pokiaľ si svoj sen nesplním teraz, už nikdy. Bez váhania som vstala a začala sa baliť. Keď už všetci spali, obula som si moje najpevnejšie topánky a zobrala som si palicu ktorú mi daroval jden pocestný ktorý u nás pred rokom spal. Naučil ma ako sa sňou brániť a tak som uznala za vhpdné zobrať ju so sebou. Ešte kus čerstvého chleba, a vyrazila som. Moment. Slzy sa mi hrnuli z očí. Všetko nechávam za sebou... S plačom som došla do najbližšej dediny skoro na svitaní. Dohodla som sa s jedným farmárom že ma ráno odvezie do väčšieho mesta, ak mu ošetrím zranenú ruku. Ja som mu pomohla a išli sme. Nakoniec sa pridal aj jeden milý chlapec z huslami. Cesta trvala štyri hodiny a celý ten čas on hral a ja som tancovala. Bolo to úžasné. Dorazili sme na poludniee. Nevedela som čo teraz a tak som ešte dve hodiny aj s chlapcom robila reklamu farmárovi. Pohádzali nám aj pár mincí ktoré sme si s chlapcom spravodlivo rozdelili. Potom mi poradil kam za väčšími kočovnými obchodníkmi ktorý by ma dostali bližšie k Londýnu. Ako som išla, ľudí okolo mňa ubúdalo, a ja som sa dostala na okraj mesta. Stála tam starenka, a ja som sa jej spýtala na cestu ku kočom obchodníkov. Ukázala prstom na tmavú lesnú uličku. Bola dosť strašidelná a už sa aj zotmelo. Ale vydala som sa tam. po necelej hodine, keď už som videla len kus pred seba, ma niekto zdrapil a zhodil na zem. Vykríkla som a so zdesením som si všimla že to nie je niekto, ale medveď. Snažila som sa ho palicou odstrčiť,ale bol moc veľký. Cítila som ako ma škriabe, a ako ma to páli a štípe. Kričala som gtak zbesilo, až som sa sama nepočula. Aj v tomto stave som zaregistrovala chlapca, ktorý sa na medveďa vrhol. Bohužiaľ to už som upadla do bezvedomia. Myslela som si že som mŕtva ale neskuročne pálivá bolesť na krku mi napovedala že ešte nie celkom. Snažila som sa na to nemyslieť,ale krk ma pálil väčšmi ako ostatné rany. Po dvoch hodinách som sa zobudila. Ležala som na starej posteli v ošarpanej izbe. Otvorila som oči a zažmurkala som. Skúsila som si natiahnuť krk a pálivá bolesť sa vrátila. Zvrieskla som. Boli to muky. Pribehol ku mne ten chlapec. V tej tme som mu nevidela tovtváre, ale bol prekrásny. Čiečne vlasy sa mu hravo točil iokolo krásnej bledej tváre a jeho modré oči žiarili neskutočnou krásou. Pery, ani nehovorím. Plné a krásne tvarované. Na sekundu som zabudla, že ho vlastne nepoznám a ležím na cudzom mieste. ,,Čo-čo... och.." Nevedela som hovoriť, príliš ma to bolelo. ,,To nič. Bude to dobré, za pár minút zmizne aj bolesť z krku." Ako o tom vedel?! Moment, aj z krku? V mysli som premýšlala nad ostatnými zraneniami. Vážne ich necítim! Skúsila som znovu pohýbať krkom. Už bolel o poznanie menej. Tak skúsila prehovoriť: ,,Kto si? kde to som? Čo sa stalo?" Začal od zadu.. ,,Napadol ťa medveď, bol som nablízku. teraz sme v mojej malej skrýši a no kto som.. .ehm.. som.. stačí ti meno?" A čo iné by som potrebovala? Tož e je anjel už viem. Prikívla som ,,No, volám sa Peter. " Ach pekné meno. Keď bolesť zmizla, posadila som sa. Podal mi tanier s kurčaom, pečeným. ,,Och, ehm, ďakujem, aj za život aj za toto." Pustila som sa doňho ale naďalejsom sa pozerala naňho. s plnou pusou som s aho spýtala koľko má rokov ,,Sedemnásť..." Vyzeral ri tom smutne, ako keby sa mu ejho vek nepáčil. Chcela som mu zdvihnúť náladu a tak som mu pochváíla to kurča. ,,Je perfektné, ako si ho pripravoval?" ,,Chutí ti?" Iba som prikívla. Z očí sa mu zkotúľali slzy. prestrala som prežúvať. Nehcápala som, on začal hovoriť, najprv ako pre seba a potom so mnou. ,,Ach, prečo to muselo vyjšť? Len sekunda na viac a už som jej zničil život? Také prekrásne stvorenie a ja som z nej urobil démona- Vieš, to mäso je marinované v ľudskej krvi a je takmer neupečené. Preto ti tak chutí... " Och, povracala som sa. Naozaj keď som sa pozrela a tanier, skoro z neho tá nehcutná červená tekutina vytekala. Znova so vyvrátila časť svojho žalúdka. ,,Čo?" Moje zdesenie prešlo do vzlykov. Peter prešiel ku mne a objal ma. ,,To nevadí... Len si teraz trochu iná.. Si... nočný tvor, ako ja.Sľubujem že ti pomôžem. Áno, sme noční tvorovia. "
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lela Lela | 17. prosince 2012 v 12:44 | Reagovat

Krásne :)

2 Míímš x) Míímš x) | 18. prosince 2012 v 13:13 | Reagovat

Pekné :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama