Časť 1.: Som iná

2. února 2014 v 16:25 | Sue |  Voda a krv
Tááák sľubovaný začiatok poviedky. Dúfam že sa vám bude páčiť, lebo ja som do toho teraz úúplne zažraná..



Vymyslieť dobrý začiatok pre poviedku je takmer nemožné... ako zjesť zmrzlinu s paprikou povedala by som. Všetci tí rádoby spisovatelia ku ktorým zrejme patrím aj ja začínajú tým, že sa postavy predstavia. Vzniká pritom pocit, akoby sme si čítali záznam z výsluchu. Je to podobné ako s denníkom. Azda sa predstavujete sám sebe? Milý denníček, volám sa Annie a mám pätnásť rokov. To znie naozaj krásne. Ja chcem byť iná. Uh.. omyl, ja už som iná. Vždy som bola. Na základke som bola nikto, len obyčajná dcéra predavača banánov- áno to je vzrušujúca profesia môjho otca. Má malú kaviarničku s lahodnými variáciami banánových pokrmov a malý obchod s banánmi. Tajný sen Christopera Browna (môjho otca)- syna anglického aristokrata a japonskej lady- Yuri Kurai . Verte mi, musel to byť škandál keď sa dali moji rodičia dokopy. On, vysoko postavený, vdelaný no napriek tomu s príliš podrezaným jazykom a nulovým rešpektom k autoritám. Na druhe strane ona, pokojná, uzavretá a umelecky založená slečna, ktorej však nikdy nebolo dovolené svoj talent naplno využiť kôli hierarchii v jej rodine založenej na storočnej tradícii. Ako sa stretli? Otec bol v japonsku na prednáške jedného japonského oceánológa- mama tiež. Padli si do oka a vzhľadom na to že matkyn otec ho neschvaľoval, sa vzali tajne a počali prvé dieťa. Pomenovali ma po babke- Annabell. Nemali sa o koho oprieť, podporu nedostali ani z jednej, ani z druhej strany. Otec písal a prekvapivo sa v Japonsku stal slávnym. Žili v šťastí a harmonií. No vždy je nejaké ale... mama bola tehotná. Keď som mala štyri, narodila sa mi sestrička- Jasmine.... Mama zomrela kráto po pôrode a ostali sme sami. Otec prestal píšať- nedokázal to. Keď som mala dvanásť už sme na tom boli lepšie. Otec si otvoril Banana Pie v Londýne a my sme sa nasťahovali do bytu o poschodie vyššie. Ostali sme sami proti svetu. O tom, že niekedy písal tu nikto nevie. Ku svojmu menu sa nepriznáva. Urobil to tu len raz.. aby ma dostal na najprestížnejšiu Londýnsku školu.


London Sakura high school and university. Umelecko-jazyková škola pre nadané (prekladaj ako bohaté) deti s ambíciou rásť a kvitnúť do úspešnosti. Krásne motto nie? Keď som ho čítala po prvýkrát, mala som pred očami skákajúce cukríkové deti oblepené bankovkami a jendorožce. Napriek tomu mi táto škola zabezpečí vzdelanie a budúcnosť, tak ako aj mojej sestre ktorá nastúpi o štyri roky. Podmienkou môjho prijatia bolo jediné. Budem bývať na internáte a občasne pomáhať pri prípravných krúžkoch pre deti ktoré sa chystajú nastúpiť na túto školu o rok. Nebola som proti, práca s ľudmi (nemôžem povedať s deťmi lebo budú len o rok mladší) ma baví. Otec nebol dvakrát nadšený, chcel mať rodinu pokope. Dnes ráno pri odchode vysmrkal polovicu zásob papierových vreckoviek. Práve stojím pred tou veľkou železnou bránou s vytesaními kvietkami a premýšlam, aký svet ma za ňou čaká...

Sue
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama