Časť 1.: Vitajte u kojotov!

21. listopadu 2014 v 7:19 | Sue |  Premeny
Škola ma dostala a tak tu teraz ležím doma s 39 a horúcim čajom. Ak niekto potrebuje živú mŕtvolu-som k dispozícii. Anyway, myslím že po týždni by sa hodila prvá časť Premien. Ak mám byť úprimná, viac sa mi páčia ďalšie časti, tu uvidíte len jednu stránku Chloeinej povahy. Aj tak dúfam, že sa to niekomu zapáči. Dúfam.

Sue.



Sedím v tejto plechovke na kolesách bez klimatizácie a keksíkov v bočných operadlách a to nespomínam tie záclony! Ešte že som si rezervovala dve miesta a zbalila tucet magazínov. Inak by som určite schytala jedného z týchto turisto-sedliakov páchnucich horšie ako LA-ská stoka. Pche, títo pseudo američania ktorý sa k nám prichádzajú nabažiť mesta (celkom pochopiteľné keď žijú v takých zapadákovoch ktoré sa so svojím pár tisícovým obyvateľstvom na zoznam miest nikdy nedostanú)...Čo nevidia že tu nie sú vítaní? Nech už sú preč! Spolu so mnou v autobuse... Ako som sa tu JA, hrdá Califorčanka ocitla? -pýtam sa samej seba. Za normálnych okolností by som svôj tvrdo vymakaný zadok na tieto sedalá nepoložila ani za novú michael kors kabelku. No, možno tak na dve minúty, ak by bola z tej novej zimnej kolekcie. Ale ja už ani neviem, čo je normálne. Nikdy som si to nestihla vyjasniť. Čistá modrá obloha akoby sa popri nás ani nehýbala. S povzdychom ju nechávam za sebou aj s veľkým slnečným kotúčom. Zachvíľu začne zapadať. V tú noc.....


. . . . . . . . . .


Aha mami! Slniečko zapadá a stromčeky vyzerajú akoby mali každú chvílku zača horieť! Musíme im pomôcť!"
Ocko sa hrdelne zasmial a môj čerstvo deväť-ročný starší brat zagúľal očami a vrátil zrak ku svojej viedohre.
,,Ale Chloe, srdiečko, ako si povedala, je to iba zapadajúce slnko, neublíži im."
Napriek tomu som slnko pozorne sledovala. Nechcem aby mi zhoreli stromčeky. Žijú tam vtáčiky a určite majú aj malé vtáčatká! Mama a otecko si akurát dávali pusinku keď som uvidela ten veľký kamión čo išiel oproti nám. Asi nechcel zraziť nejakého ježka na ceste ale už by sa mohol zase- ,,SAM!!!!"

. . . . . . . . . .


Jediné čo si následne pamätám je, že plameňe okolo mňa začaly splývať so zapadajúcim slnkom a potom, nastala tma. V nemocnici mi oznámili že som ostala sama a teta Nancy, mamina kamarátka mi plakala pri nohách. Dnes, keď mám konečne 16 som Nancy nechala za sebou, tak ako nekonečné večierky a polovicu californských teenagerov. A môjho najlepšieho kamaráta Erica.
Vzdychám a už po snáď stý krát premýšĺam, prečo som tu. Lebo mi prišiel mail. Normálne mi maily chodia po stovkách denne ale tento, veľmi strohý, mimochodom, bol iný. Stačili tri slová a bola som rozhodnutá odhaliť úplnú pravdu.

Tvoj brat Kyle.

. . . . . . . . . .

A tak som teda tu, na ceste do Texasu, do akéhosi mestečka zvaného Coyote creek. Pche, ešte aj meno majú úbohé. V kufri mám plnú výbavu dokonale vyváženej minerálnej vody, dokonalé topánky 7cm a vyššie a polku šatníka. PÍP! Sms! Eric píše..

,,,Zdravím vidiecke dievča! Dúfam že si si pribalila aj nejaké tie jimmy choo čižmičky z minulej jesene lebo podľa svätého internetu je Texas pekne pod mrakom! ho hey, píš až dorazíš. XOXO tvoj Eric.""

Hneď som zapla inter- oh! Práve som prišla o poslednú paličku signálu! Aj v pekle je lepší signál....

. . . . . . . . . . . .

,,Prepáčte, je toto Coyote Creek?"

,,Nie dievčatko, Kojoti sú ešte peknú hodinu cesty cez to pole. Vidíš tú tenkú čiarku? Tá sa bude vedľa teba rozširovať do rieky a za chvíľu si tam. Veľa šťastia!"

,,Ale-!" autobus aj s šoférom už bol preč. Nuž je to na mne, mojom gigantickom kufri a ihličkách.

už idem dvadsať minút po tejto prašnej ceste a tá sprostá riečka sa stále nezvečuje! A okrem toho tu nie sú žiadne autá...alebo?

Môj tieň sa predĺžil a predo mnou sa zrazu rozprestierali dva zlato žlté pruhy. Auto! Alebo skôr korba na kolesách? Po mojej lavici zastavila stará tmavooranžová veľká obluda a dvere spolujazdca sa s vrzotom otvorili. Sledovala som svalnatú ruku čo otvorila až k mocnému ramenu, výrazným sánkam, blond jemným kučerám a neskutočne jemným perám.

,,Nastúpiš alebo čo? Ponáhľam sa na večerníček. Nenechaj ma ľutovať že som vôbec zastavil."

,,A čo môj kufor?! To sa má na tú korbu vyložiť sám?!"

,,Pokiaľ vieš takto obratne hýbať jazykom zvládneš to isté aj rukami-BUCH!- výborne. Nasadni a zavri."

,,Áno, ďakujem, rada sa zveziem." povedala som sarkasticky. Nenávidím keď ma niekto komanduje. Tento blondiak asi nevie čo je to etiketa, pokiaĺ sa to nelepí na pivo.

Len sa zasmial a mlčky šoféroval. Z rádia hrala akási gitarová pieseň. Uh..južania. Mierne som sa striasla. Asi som nemala ísť len v rifliach a tielku na ramienka. blondiak na mňa zazrel jedným okom a opäť sa vrátil k šoférovaniu. Zrazu pustil volant a začal sa vyzliekať!

,,Hej! Čo to robíš??!!!" rýchlo som chytila volant a keby nebolo ochranného pásu už by som sa naňho zrútila. Čo si to týto ľudia myslia?! Ešte ani nie som tam a už ich nemám rada. Sústrene som sledovala vozovku. Nepoznám to tu, čo ak sa predo mnou zjaví nejaká divá texaská zver?! Zacítila som jeho teplé veĺké dlane na mojich rukách. Pomaly ma odsúval preč.

,,Žiadne obavy, aj tak by sa nám nič nestalo, viem šoférovať aj so zavratými očami, chceš to vidieť?"

,,Nie! Prosím len šoféruj normálne! Nechcem zomrieť ešte predtým než sa tam dostanem.."

Zrazu akoby mu z tváre zmizol všetok humor. Sánka mu stvrdla a hánky na volante zbledli. Nevenoval mi ani jeden pohľad, len mi mlčky podal košeľu čo si vyzliekol. Voňala lesom. Vďačne som si ju obliekla a opäť vdýchla jej vôňu. Nie, bolo tam toho viac ako len les, cítila som rozmarín, dym a ešte čosi, čo tomu celému dodávalo korenistý podtón. Cítila som ako sa mi mimovolne uvolňujú svaly. Začínala som byť ospalá.

,,Bude ti vadiť keď si dám dole tie topánky? Myslím že zachvíĺu mi odkrútia členky." Na jeho tvári sa zase zachvel úsmev.

,,Pokiaľ mi nimi neprepichneš auto, určite."

. . . . . . . . . . . .

Vedľa nás zúril obrovský potok a ja som videla drevenú tabuľu: Vítajte u kojotov!
Coyote creek Počet obyvateľstva: 7260
Keď som uvidela prvé domčeky došlo mi čo som vlastne spravila. Odišla som do Texasu!! Čo tu preboha robím?! Pochytila ma panika.

,,Tak a sme tu. Kde bývajú príbuzní?"

,,Ako si môžeš byť tak istý že nie som tunajšia?"

,,Hah, jednoduché: Zaprvé, topánky. Nikto odtiaľto by si dobrovoľne nevykračoval na ihlách. Doslova. Nechceš mi tým zašiť dieru na košeli? Zadruhé, niekde v húfe mojich faniniek zo školy by som si ťa určite všimol. A potretie-usmial sa- tunajší rodičia svoje dcéry varujú pred tým, aby si sadli do mojho auta...osamote. Takže si vlastne blázon. A vitaj u kojotov."

Nechápavo som naňho hľadela. Aké myšlienkové pochody sa dejú v hlavách týchto kojotov?!
,,Haha. Vtipné. Pekné privítanie. Ďakujem. Myslím- zúrivo som sa odpútala- že ďalej to zvládnem sama." Plná hnevu som vystúpila. Takže takto to tu chodí?! Naberiete cudzinca do auta, dirigujete ho, poflirtujete a potom urazíte? huh, naozaj krásne. Horko ťažko som vytiahla kufor a vzdychla. Pozrela som cez okienko dnu. Blondiak vyzeral celkom pobavene.

,,Ďakujem za pomoc, gentleman. Tuším si mám na čo zvykať." Vytiahla som pokrkvaný papierik z úzkych riflí . WestLake st. 13. Ide sa pátrať.

. . . . . . . . . . . . .

,,Uh! Dopekla! Prečo to tu všade vyzerá rovnako?! A tu..tu už som bola?" Priznávam. Som veľkomeštian zvyknutý na skvelý signál, internet a google maps.

,,Pomôžem?"

,,Oh, tuším mám dnes šťastie na blondiakov. Áno, možno by sa mi trocha pomoci hodila..."

,,Smiem?-zobral mi papierik- nuž, nebola si tak ďaleko, choď stále rovno a zaboč na tretej odbočke doľava."

,,Wow! Tu to naozaj všetci poznáte! Ďakujem."

,,Vôbec nie je zač. A mimochodom-potmehúdsky sa priblížil- ten ďalší blondiak bude zrejme Alec. Nehovor že je krajší ako ja. Nie, neodpovedaj, to už predsa dávno viem" Zasmial sa a odišiel. Mal širšie ramená ako ten z cesty. A jeho vlasy boli ostrihané na krátko a boli o odtieň svetlejšie. Zvláštne..ľudia tu rozprávajú ako blázni.

Ocitla som sa pred starým domom, takmer identickým so všetkými v okolí. Okná za babičkovskými dečkami boli zhasnuté.

. . . . . . . . . . . .

,,Hej! Toto je trávnik! Nie verejný motel! Vypadni!"
Vysoký mierne opálenejší a očividne nevyspatý chalan ma zdvíhal z trávnika. Na iPhone blikalo sedem hodín.

,,Ja...večer som zvonila ale nikto neotváral a.."

,,Čím to bude? Aha, jasné! V noci tu totiž spím!"

,,Ospravedlňujem sa-" Tie oči...Modré ako môj...Ako otcove. ,,Kyle?"

,,Áno, tak sa volám, máš ešte niečo nové čo by som sa mal dozvedieť?!"

,,To ja som tvoja sesta."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama