Časť 8.:Ľudia bez ktorých nevieme žiť no musíme ich nechať ísť...

25. ledna 2015 v 10:04 | Sue
Tak, po polročnom zhone a počas jedného zápalu pľúc som opäť tu, spolu s pokračovaním prííbehu... Ani poriadne neviem, čo by som mala povedať, budem rada za každú odozvu od kohokoľvek kto tento príbeh číta. :) Napriek tomu že prežívam tiež, je iné a veľmi zaujímavé počuť, ako to vnímajú ľudia z ostatných strán. :)

Sue



Túžba. Vášeň. Oheň. Panika. Čistota. Pohľad. Sen.

Sen...

Sen...

Dnes je to už tretí sen, po ktorom sa zobúdzam s takým silným pocitom
túžby, že si musím dať studenú sprchu... Odkedy Alec odišiel, nezmohla
som sa na žiadne vypratávanie ani organizovanie. Ostala som v posteli
až som napokon zaspala. No, nie je to pokojný spánok. Zobúdzam sa,
neschopná spomenúť si na to, o čom som snívala a mám pocit, že ak
nebudem mať do pár sekúnd vedľa seba teplo cudzieho tela, zhorím
túžbou. Potom nastáva v mojej hlave totálny zmätok, taký veľký, že až
po pár minútach pod ľadovou vodou ucítim jej chlad. Opäť si ľahnem do
postele a celá sa trasiem. Teraz sa mi to stalo po tretíkrát a ja už
viem, že nezaspím. Odhodlane vstávam a prezerám si svoj provizórny
šatník. Čierne tielko, červená károvaná košeľa a tieto roztrhané
rifle...pripomenuli mi včerajšok a Aleca. Hneď som tie myšlienky
odohnala a rifle vymenila za jediný pár šortiek, ktorý som vlastnila.
U nás doma leteli sukne. Obula som si prosté čierne plátenky,
nastokla slúchadká a bezhlučne (odkedy som taká tichá?!) som opustila
dom, následne aj Coyote creek a vstúpila som do čarovného sveta, ktorý
nikdy nespí. Pod nohami mi zašuchotalo lístie. Prenikalo ku mne aj cez
hlasitú hudbu v mojich ušiach. Vábilo ma svojím teplom, farbou i
zvukom. Vábilo ma do hĺbky...
. . . . . . . . . . . . . . . . . .

Prechádzala som sa, skúmala les a premýšľala nad svojimi
snami...Všetky ktoré si pamätám si spájam s týmto lesom. Je to akoby
som s ním bola prepojená, akoby určoval nielen môj osud, ale ešte aj
to o čom snívam... Kráčala som stále jedným smerom, až som sa dostala
k okraju lesa. Zvláštne, pomyslela som si, nevedela som že je tu
aj...jazero?! Je to tak, predo mnou sa rozprestieralo jazero, alebo
skôr jazierko, s takmer priezračnou vodou a vytekal z neho malý
potôčik, ktorý sa stáčal niekam to húštin. Vedľa mňa sa týčila mohutná
skala a tak som sa na ňu vyškriabala. Na kolene som si pritom urobila
poriadny škrabanec. Krv sa zmiešala s prachom a vytvorila lepkavú
špinavú hmotu. Rozpamätala som sa na dávnejšiu, už dávno zaschnutú
krv. Nehoda... Kyle ma zachránil, stálo ho to skoro život. A ja?
Nezachránila som nikoho. Možno, možno keby som nebola taký slaboch
vyštverala by som sa von sama a Kyle by stihol zachrániť rodičov.
Aspoň jedného...chýbajú mi. Chýba mi mama a jej múdre slová. Chýba mi
otec a jeho povzbudivý úsmev. Potichu som si sadla a začala tlmene
vzlykať. Nemám rada, plač. Keď plačem, cítim sa ešte osamelejšia.
Jediné čo mi pri plači pomáha, je dážď. Vtedy mám pocit, že mesiac,
hviezdy a celé nebo plačú so mnou. Na vrcholkoch stromov sa skveli
prvé lúče a ešte viac ma pohrúžili do minulosti. Slnko pomaly
prehrýzalo klietku, ktorú som zostrojila okolo svojho srdca a
vypúšťalo vtáky bolesti na slobodu, v podobe horúcich sĺz. Plač ma
opantával čoraz viac. Z môjho okolia sa stala veľká machuľa. Zrazu
čosi hnedasto-plavé vybehlo z lesov a kým som si stačila zotrieť slzy
z očí, skočilo to do jazierka. Zdesene som sledovala rozvírenú
hladinu. So zatajeným dychom som pozorovala ako sa z vĺn vynára
hlava...ľudská hlava.

"Oh." Vydýchla som si. Neviem, prečo prvá myšlienka patrila zvieraťu.
Asi má na mňa táto Bohom zabudnutá divočina väčší efekt než som si
uvedomovala.

Len čo som zazrela tie oči, úľava ma prešla. Neboli ľudské.
Boli..boli... Človek zažmurkal a oči sa mi zrazu zdali povedomé. Tá
orieškovo hnedá čokoláda... kto to len...

"Alec?!" zvolala som neveriacky. Napriek tomu, že bol stále ponorený a
vytŕčala mu len tri- štvrtina hlavy, videla som mu na očiach, že sa
uškŕňa. Zlostne som sa naňho pozrela a ešte zlostnejšie si zotrela
slzy. Nenávidím keď plačem no ešte väčšmi sa mi protiví, keď ma pri
tom niekto vidí. Vtedy akoby mu svitlo, všimol si moje červené oči a
rýchlosťou šípa sa vymrštil z vody. Na chvíľu som si myslela že je
úplne nahý, pri jeho obnaženej hrudi som zadržala dych, no mal na
sebe jednoduché rifle, tuším tie zo včerajšieho poobedia. Vykročil z
vody a zmätene na mňa hľadel.

"Chloe, čo tu robíš? Čo...čo sa deje?"

Musela som sa zasmiať. To isté som sa ho včera spýtala ja. Je azda rad
na mne aby som otvorila svoje srdce cudzincovi? Nebola som si tým
istá. Neviem vám presne popísať, ako sa tváril. Bolo cítiť, že jeho
mozog pracuje na plné obrátky, v očiach sa mu zračil zmätok,
pochybnosti, nevyslovená otázka a...pochopenie. Také úprimné a mocné,
až som na okamih zabudla na fakt, že som pred ním uplakaná, takmer
neučesaná a on je polonahý a nepríjemne blízko. No len takmer.
Alecovi to zrejme stále uchádzalo a tak, akoby nič, sa vyšplhal na
dvakrát takú veľkú skalu ako tá, na ktorej som sa s rozbitým kolenom
skvela ja. Sadol si na jej vrchol, no napriek tomu bol odo mňa
vzdialený len necelý meter. Na okamih zavládlo ťaživé ticho, ktoré
akoby len zväčšovalo hrču v mojom krku, ktorá tisla moje slzy. Čakal,
kedy začnem.

Prevrátila som očami, vydýchla a začala. Nech už to mám za sebou...
,,Len.. len som premýšľala nad minulosťou. Pri..-myseľ sa vzpierala
starej bolesti a spomienkam, kričala na mňa nech mlčím- pri tej nehode
ma Kyle zachránil. Nebyť jeho, nebolo by mňa. Neviem ako to prežil,
ale teraz, keď ho vidím, viem že je silnejší než som si myslela. Občas
premýšľam, čo by sa stalo, keby som tiež bola silná. Aspoň trochu ako
on! Udržala by som sa pri vedomí a on by mohol pomôcť rodičom.. aspoň
jednému. Ja-hlas sa mi zlomil a po prvý raz v živote som vyslovila
nahlas otázku, na ktorú som sa bála čo i len pomyslieť- Čo ak nie som
hodná záchrany?"
Myšlienky mi vírili sťa lístie v jesennom vetre. Nezaslúžim si tu
byť. Obaja moji rodičia boli mnohokrát lepšími ľuďmi než som ja
kedykoľvek bola alebo kedykoľvek budem. S obavami som zdvihla zrak a
úprimne som sa strachovala, že v jeho pohľade uvidím výčitku, ktorú
tak často vidím v tých vlastných. Napriek tomu sa na mňa pozeral s
pokojom, aký sa u ľudí nášho veku často nevída. Mlčal a priepasť,
ktorú medzi nami otázka visiaca vo vzduchu vytvárala, sa len
zväčšovala. Brucho mi zvierala bolestná kŕč. Oči mu mierne zvľúdneli a
on prehovoril: " Si silnejšia ako si myslíš. Ty, ty si mala dosť sily
na to, aby si prežila. Čím väčšmi sa zaujímaš, tým viac musíš stratiť.
Bola si malé dieťa. Nemôžeš od seba žiadať nemožné...-nakrátko sa
prerušil- V živote sú veci, ktoré nechceme aby sa stali, no musíme ich
akceptovať, veci ktoré nechceme vedieť, no musíme sa ich naučiť a
ľudia...ľudia, bez ktorých nevieme žiť, no musíme ich nechať ísť..."
Dlho potom ani jeden z nás neprehovoril. Bolo to vľúdne ticho, také,
do ktorého sa s úľavou ukladáte, keď idete spať. Také, ktoré z vás
znesie ťažobu celého dňa. Aj zo mňa znieslo istú časť ťarchy, a
myslím, že niečo podobné prežíval v tých chvíľach aj Alec, napriek
tomu, že som nemala ani poňatia, čo trápilo jeho srdce.

"Takže trpíš, ehm, čím?" pýtala som sa po stý raz.

"Drapetomániou. Neznesiteľnou potrebou behať. Vďačím tej chorobe za
svoje dokonalé telo." Na názornú ukážku rukou naznačil svoje brucho. Ó
áno, bolo dokonalé.

"A tvoja túžba bola taká silná, že si zabudol na vrchný, ehm, diel
súpravy?" pýtala som sa po prvý a stý raz.

"Tak nejak." Odvetil a oslnivo za usmial. Ach, nech sa prepadnem, ak
som z toho chlapca nemala na celom tele zimomriavky! Predtým som sa
zmýlila. Nebolo to len v jeho vzhľade. Priťahovalo ma doslova všetko,
jeho uštipačné poznámky, jeho hlas, jeho vôňa, iba jeho zápästie ma
privádzalo k šialenstvu. Všetky moje vnemy sa k nemu načahovali a
túžili po ňom. Každý receptor na mojom tele čakal na vibrácie jeho
dotyku. Ešte nikdy som necítila takú silnú túžbu. Bolo to úžasné a
desivé zároveň. No na druhú stranu som mala rozum a nenechala som sa
zlákať ani jeho návnadami. Pokiaľ k niečomu dôjde, ja budem lovec, to
pre mňa platilo celý život. Bola to jedna z vecí, v ktorých som mala
úplne jasno. No zrazu som si nebola tak istá..
. . . . . . . . . . . . . . . . . . .

"Jej izba je na poschodí vľavo, ja idem do sprchy." Odhodlane som
prikývla. Chvíľu som hľadela na jeho vlniace sa svaly na chrbte a
potom som sa rozhliadla. Presťahovali sa. Teraz bývajú v obrovskej
vile na okraji mesta, len krôčik od lesa. Vzhľadom na to, že som do
lesa vchádzala inou stranou, nikdy som ich nový domov nevidela. Predná
hala a vlastne celý dom bol minimalistický, jednoduchý, no napriek
tomu prekypoval luxusom. Peniaze som cítila aj z jednoduchého pohára
vody na stolíku. Kým som stála ako blázon a pozorovala pohár vody,
ozvali sa spoza mňa kroky. Mysliac si, že je to Amara, som ostala stáť
a hypnotizovala číru tekutinu.

Miesto Amary sa však spoza mňa ozval šokovaný hrubý mužský hlas.
"Claryssa?!"

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama